Ako som medzi diviakmi zistila, že mám rada ľudí

Keď som stretla svojho budúceho manžela, rovno som si ho otestovala vetou: „Chcem žiť v domčeku na kopci pod lesom, a mať päť detí.“ A viete čo on na to? Že: „Dobre, môže byť.“

Päť detí zatiaľ nemáme, ale na ten kopec sme fakt šli. Do kamennej chalúpky bez vody a elektriny, pár kilometrov od najbližšej asfaltky, na lúku plnú kvetov v obkolesení lesov…a diviakov.

A čo sme si tam zaobstarali ako prvé? No predsa kozy. 🙂

Zo začiatku sme chodili „dole“, teda do dediny alebo mesta len z nutnosti, keď bolo treba niečo vybaviť alebo kúpiť (a tiež oprať veci, než sme dotiahli elektrinu a vyčistili studňu), no postupom času sa z našich výletov do ruchu civilizácie stal tak trochu relax. Viete, ako si chodia normálni ľudia oddýchnuť v sobotu do lesa alebo na chatu, tak my sme chodili do obchoďáku.

A keď mala prvá dcérka rôčik aj niečo, na druhej strane kopca poblíž eko-komunity organizovali naši vzdialení spolulazníci letný tábor pre rodiny, kde som mala možnosť viesť žonglérsko-točičský kurz, a po celkom dlhej dobe byť v intenzívnejšom kontakte s ďaľšími ľudmi.

Na moje vlastné prekvapenie som zrazu nemala problém vstávať skoro ráno, vybavovať organizačné záležitosti, riešiť technické problémy, a popri tom s dobrou náladou učiť pár nadšencov všetkých vekových kategórií prvé triky s loptičkami, šiť si vlastné tréningové poiky, či sprevádzať ich procesom spoznávania toho čarovného pocitu, keď okolo vás tancujú plamene, a vy ste v strede. Tom svojom, vesmírnom. 🙂

Domov cez náš diviačí les som v tie dni chodila takmer vo vytržení a zaspávala s pocitom naplnenia, o akom som si dovtedy myslela že mi môže priniesť len čas strávený s našou vytúženou ratolesťou.

A tam niekde sa nenápadne zrodil začiatok konca mojej túžby schovávať sa pred svetom a odsúvať svoje dary a talenty do úzadia, niekde tam kde bude celá lúka pokosená, seno pohrabané, lekváre navarené, jablká uskladnené, na zimu drevo nachystané, stromčeky zamulčované, maštaľ pre kozy hermeticky uzavretá a chudák starý tereňák zo servisu opäť dovezený…

Aj to ešte nejakú dobu šlo, veď sme si to vybrali, predsa to nevzdáme nie? Presne tak zväčša začne pôsobiť okolitý svet, keď sa rozhodnete zmeniť svoje predošlé rozhodnutie: „No, už vidíte akú blbosť ste urobili.“ A človek si často, v nutkaní postaviť sa za seba, namiesto počúvania svojho srdca zaumieni, že predsa dokončí čo začal! Obzvlášť keď vlastne nevie, čo iného ďalej. Vrátiť sa žiť do mesta totiž nelákalo ani jedného z nás dvoch, aj keď sme už medzitým boli štyria… A možno by sme dodnes tvrdohlavo naháňali kozy po záhrade, nebyť zopár ďaľších dobre mienených, starostlivo mierených kopancov od vesmíru, vďaka ktorým sme pochopili, že svoj potenciál na tomto, aj keď nádhernom mieste, sme už vyčerpali… A prečo si to znova neskomplikovať? „Jasné, poďme do Srbska!“ …o tom vám ale napíšem niekedy inokedy. 🙂

A čo vaše rozhodnutia? Dáte si z času na čas priestor na ich aktualizáciu, alebo ostávate v niečom už len zo zotrvačnosti?